Príhovor prof. Mareka Šmida, dekana fakulty

Milé absolventky a vážení absolventi študijných odborov katolícka teológia a sociálna práca na Teologickej fakulte Trnavskej univerzite v Trnave, ich ctení rodinní príslušníci a blízki,

vážené kolegyne a kolegovia, učitelia i všetci naši zamestnanci,

vzácni hostia, dámy a páni,

som si istý, že táto slávnosť je pre nás vysoko dôstojná, ale zároveň aj ľudsky príjemná. Pozorne som počúval vaše mená, odbory a miesta, z ktorých pochádzate a je milé, že ste prišli spolu s vašimi blízkymi skutočne z celého Slovenska. Každý potleskom vyjadril obdiv každému za jeho námahu v štúdiu, ktorá je nielen naplnením kariérnej ambície, ale viac naplnením úsilia byť múdrym človekom a priniesť niečo iným. To je sympatické a dôležité. Ďakujem v tejto chvíli tiež všetkým našim učiteľom za pekné dielo, ktorého vidíme v tomto chráme reálne výsledky.

Pri tejto príležitosti sa mi zvykne vynárať v mysli grécky výraz anthropos. Prekladá sa do slovenského jazyka zvyčajne ako človek, ktorý je hore hľadiaci. Človekom je v súvislosti s výrazom anthropos práve ten, kto zdvihol svoj pohľad zo zeme a hľadí kamsi vyššie.

Dovoľte mi jeden skutočný príbeh, ktorý sa stal v Ríme kde som slúžil ako diplomat. V základnej škole blízko nás sa vrátilo pred prázdninami medzi spolužiakov do triedy mladé dievča, osemročná druháčka, ktorá sa dlhší čas predtým liečila v nemocnici na leukémiu. Spolužiačky a spolužiaci ju prekvapili tým, že ju privítali všetci do radu so šiltovkami na hlave. Uprostred vítania si ich dali všetci naraz dole. V triede bolo zrazu pätnásť dievčat a chlapcov bez jediného vlásku, s vyholenými hlavami, presne tak, ako ich spolužiačka, ktorá stratila vlásky pri liečbe. Toto urobili, aby sa pred nimi chorá spolužiačka necítila trápne, a aby jej vyjadrili svoju solidaritu a priateľstvo. Vnímali túto chvíľu ponad bežné veci, ako sú chlapčenská hrdosť, dievčenská krása, móda i vlastná odlišnosť, či trápny výzor. Viem si predstaviť, že hore hľadiaci museli byť aj rodičia týchto detí.

Niekedy máme dojem, že v prostredí zla alebo prázdnoty, toho životného šachu a techniky úspechov a moci, ktoré vnímame okolo nás a niekedy aj v nás, sa určite nemôže nachádzať napríklad obetavosť, priateľstvo alebo láska. Je zvláštne, že však pritom napriek všetkému vieme, že tá v skutočnosti predsa len existuje. A niečo veľmi pekné nás niekedy prekvapí, a to možno práve tam, kde by sme nič nečakali... V súvislosti s tým bývame schopní vnímať svet s väčšou vďačnosťou, nádejou a máme väčšiu chuť do života.

Stáva sa potom, že nám prestane stačiť kolobeh práce, nákupov, obliekania sa, cestovania, jedenia, pitia a vynášania smetí, či striedania nudnej jednotvárnosti a jej zaháňania, a že nás napadne hľadať zmysel, pre ktorý by sme žili... Toto hľadanie sprevádzajú mnohé otázky. Napríklad sa sami seba pýtame, čo sa vlastne udialo? Aký to má celé zmysel? Aké to má súvislosti? Čo s tým urobíme? Nevyprchá táto vôňa života spolu s odsýpajúcimi sa zrnkami času?

A vtedy, keďže náš zrak žiadnu odpoveď pod nami dole nenájde, mimovoľne sa pozrieme aj hore, kdesi vysoko nad náš dom, záhradu, rad známych, nad našu prácu, zábavu, starosti a dokonca i nad bolesť. Snáď sa niekedy podarí vidieť tieto veci aj v inom svetle a možno im aj viac rozumieť a vážiť si ich.

Stávame sa tiež často paradoxne neistejšími... áno, ale tam, kde nás predtým slepá istota pripravovala o vznešenú citlivosť k druhým a o dar pocitu vďačnosti za pomoc, o ktorej vieme, že ju skutočne potrebujeme od iných. Stávame sa pred sebou samými akosi menšími, ale to tam, kde nás mnohí viedli za nos a nepravdivo považovali za veľkých. Stávame sa menej opatrnými, ale to tam, kde sme predtým ani netušili, prečo by sme mali mať odvahu vyjsť zo škrupinky pre iný než vlastný prospech.

Ako je však človek vlastne hore hľadiacim? Nie je to zase raz len obyčajná slávnostne preoblečená fráza?

Odpoveď na to nie je zložitá. Chce to len pripustiť, že hore sa nikdy nedá hľadieť očami, ale len srdcom. Nie srdcom ako orgánom tela alebo poetickou metaforou, ale srdcom, ktoré je podstatou a stredom nášho prežívania. Ako to, kým sme celý život tvorení svojimi citmi, rozumom a vôľou; túžbou, nádejou, očakávaniami, a tiež našou silou, či aj mnohými slabosťami, jednoducho tým, čo nás neoddeliteľne sprevádza a pohýna dopredu. Tým, čo je zapísané v našej knihe života, či vo hviezdach a v pláne dobrého Stvoriteľa, ktorý nás robí jedinečnými a dáva nám veľkú dôstojnosť.

Vaše štúdium, milé absolventky a absolventi, naznačuje vo vašom živote prítomnosť podobného princípu zdvihnutého zraku, o akom som pred chvíľou hovoril. Dokázali ste pozerať hore, hľadajúc poctivé a pravdivé odpovede na rôzne dôležité otázky. Nerobili ste to pre pokrok v kariére ani pracovné výhody, veď v odboroch teológia a sociálna práca je to určite o inom. Ak veľká časť sveta v tomto dnes zlyháva, práve vy nie. A to je podstata môjho poďakovania, ktoré vám dnes patrí a vašej oprávnenej nádeje do budúcnosti.